Človek začne nad všetkým uvažovať. Načo to všetko bolo dobré. Či to vôbec malo zmysel. Dokonca ho napadajú tie najstrašnejšie scenáre, čo všetko to mohlo spôsobiť. Pritom odpovede sú blízko. Stačí nahliadnuť do svojho vnútra. Za všetkým je totiž láska.
Láska má mnoho podôb. Prechádza rôznymi fázami. Nikdy nie je rovnaká ako na začiatku, keď je človek pobláznený a búria sa mu všetky hormóny v tele. Napriek tomu, vždy je to láska. Tá stojí za všetkým, čo sa medzi mužom a ženou deje. Možno ste si neraz povedali, že vaša láska vás už hádam ani nemiluje po toľkom čase, čo ste spolu. Nemusí to tak byť. Jednoducho všetci sme indivíduá. Máme svoje povinnosti. V dnešnom svete, nie vždy je čas správať sa ako zamilovaní teenageri.
Dôležité je však veriť tomu druhému. Neraz vás môže váš miláčik prekvapiť, práve keď to najmenej čakáte. Zistíte, že všetko čo ste si namýšľali boli len chvíľkové zaváhania. Vzťah ide ďalej a všetko je znova krásne.
Najťažšie vo vzťahu je zaprieť sám seba a niekedy dávať, aj keď ten druhý to nemôže vrátiť.
Ľudia sú ťažké povahy. Často si neuvedomujeme, že to čo dáme sa nám raz vráti. Aj keď možno nie hneď. Ale vráti sa to. Preto sa niekedy správame ako egoisti. Ak nič nedostanem, ani nič nedám. Vo vzťahu to bohužiaľ tak nefunguje. Pretože tam už nie sme úplne samostatnou jednotkou. Na všetko sme dvaja. Keď si to však neuvedomíme včas ubližujeme tomu druhému. Naša polovička to možno pár krát prehryzne. Ale nikto z nás nemá srdce z kameňa a určite sa ho to dotkne.
Dôležité je, napriek všetkým našim prednostiam, uvedomiť si, že nie sme dokonalí.
Kým si namýšľame, že je všetko v poriadku, máme pocit, že nič nás nemôže ohroziť. Stávame sa až príliš sebavedomými. Možno práve to najviac škodí láske. Egoizmus, prílišné sebavedomie. Podstatou vzťahu by mala byť vzájomná náklonnosť, úcta a rešpekt. Nebrať toho druhého ako samozrejmosť. Napriek láske a všetkému krásnemu, čo dvaja môžu spolu prežiť, človek má v sebe zakódovaný pud sebazáchovy. V tomto prípade, ak sa cíti utláčaný, či nerešpektovaný, uvedomí si, že niečo je zle a ďalej to takto nejde. Bohužiaľ to býva "posledná fáza lásky".
Všetci sme ľudia a ako ľudia robíme chyby.
Najhoršie je, že väčšinou si všetko uvedomíme neskoro. Máme to v povahe, učiť sa na vlastných chybách. Tvrdohlavo ísť proti múru, až kým si poriadne nenarazíme tvár. Potrebujeme aby nás život poriadne vyfackal, aby sme sa konečne zobudili z nášho sna a začali vnímať aj to čo sa deje okolo, nie len seba. Najťažšie je potom priznať si vlastnú chybu. Ukázať našu slabosť a žiť s tým, že svojou hlúposťou sme niekomu ublížili. Dotyčná osoba nám to možno odpustí, ale napriek tomu náš život sa určite zmení. Ostáva len dúfať, že nie k horšiemu. Niektoré vzťahy, práve takéto ťažké prekážky posilňujú.
Vážme si jeden druhého, lebo nikdy nevieme kedy o toho druhého môžeme prísť.
Neexistuje pár, ktorý sa nikdy nepoháda. Ľudia si vykričia veci, ktoré ich neskôr možno mrzia. Ale jednoducho sme takí. Nikto nie je dokonalý. Každý z nás má svoju povahu, s ktorou sa okolie buď zmieri alebo nie. Tak ako pre mužov aj pre ženy je ťažké zmeniť sa, niekedy sa to ani nedá, preto by sme sa možno mali viac snažiť robiť kompromisy a nezakladať si na drobných chybách tých druhých. Možno práve sklony k túžbe po dokonalosti spôsobia, že prídeme o úžasného a nám veľmi blízkeho človeka.
Niekedy naozaj stačí len zastaviť sa, pouvažovať a aspoň sa pokúsiť nebrať všetko tak vážne. Možno aj vy prídete na to, že život je napriek všetkému tak svojsky "dokonalý".